Tak, ako každý iný, aj ľudský život má svoj začiatok a koniec. O tom, že sa to týka každého jednotlivca, nepochybuje hádam nikto. Že to isté platí aj vo vzťahu k človeku ako živočíšnemu druhu, si však mnohí vôbec neuvedomujú a ak, tak len v súvislosti s veľkými prírodnými katastrofami či celosvetovými vojenskými konfliktmi.
K zániku ľudskej civilizácie však môže viesť aj morálny rozklad spoločnosti a „odumretie“ jej základnej bunky – tradičnej rodiny tvorenej jedným mužom, jednou ženou a ich deťmi. Morálny rozklad spoločnosti pritom veľmi úzko súvisí s krízou medziľudských vzťahov. Konzumný spôsob života a bezbrehá túžba po finančnom či majetkovom prospechu ničia totiž v ľuďoch všetko skutočne ľudské. Z ľudských jedincov robia bezcitných egoistov bez štipky empatie, porozumenia, súcitu s inými ľuďmi. Robia z nich jedincov neschopných obetovať sa pre iných a nezištne im pomáhať. Pre takýchto jedincov sú trvalé city a trvalé vzťahy cudzími pojmami. Nič im nebráni striedať partnerov, zbaviť sa vlastných detí či už pred narodením, alebo po ňom, nič im nebráni „odložiť“ vlastných rodičov do domovov dôchodcov, alebo im dokonca „milosrdne“ pomôcť na druhý svet.
Prirodzeným dôsledkom krízy medziľudských vzťahov je aj kríza tradičnej rodiny prejavujúca sa vysokou rozvodovosťou, ale aj neochotou ľudí uzatvárať nové manželstvá. Moderný životný štýl považuje manželstvo dokonca za prežitok. Odstrašujúce príklady spolužitia niektorých manželských párov, obava z krachu vlastného manželstva, nedôvera voči „milovanej“ osobe a neochota sa s ňou natrvalo zviazať vedú ľudí k hľadaniu nových foriem vzájomného spolužitia. Spolužitie „bez papierov“ je pre mnohých príťažlivé dokonca aj tým, že im ponúka ekonomické výhody. Spoločný príjem nezosobášených partnerov posudzovaných pri priznávaní rôznych štátnych príspevkov jednotlivo aj napriek tomu, že žijú v spoločnej domácnosti, môže byť totiž v niektorých prípadoch vyšší ako príjem manželského páru posudzovaného spoločne.
Jednou zo základných vlastností živých organizmov je schopnosť ich reprodukcie. Strata schopnosti plodiť potomstvo, ale aj reprodukcia znížená pod kritickú mieru, nevyhnutne vedú k postupnému vymretiu celého druhu. Uzákoňovanie registrovaných partnerstiev či dokonca manželstiev párov rovnakého pohlavia, párov neschopných plodiť potomstvo, legalizácia umelých potratov, eutanázie a už medializované úvahy o genetickej modifikácii ľudských jedincov v budúcnosti nemôžu viesť inam, len k postupnému zániku ľudskej civilizácie. Spôsob života spoločnosti umožňujúcej či dokonca obhajujúcej takéto konanie naozaj nemožno nazvať ináč ako kultúrou smrti.
Ak chceme zabrániť autogenocíde, nepísaným zákonom zachovania ľudského druhu by sme v záujme našom i v záujme našich detí čo najskôr mali zastaviť morálny úpadok spoločnosti, ozdraviť medziľudské vzťahy, chrániť tradičnú rodinu a život človeka od jeho počatia až po prirodzenú smrť. Na sformulovanie takéhoto zákona netreba právnické vzdelanie, podieľať sa na tom môže každý z nás.