Nie je to zas až tak dávno, čo sme si na námestiach sľúbili lásku. Nie je to tak dávno, čo sme takmer všetci spievali „zloba, závist, zášť, strach a svár, ty ať pominou“. Často mám však dojem, že pre mnohých z nás to boli len prázdne slová, slová a slová. Tak, ako mnohé iné naše novembrové túžby a želania, ani to pred chvíľou spomenuté sa nesplnilo. „Zloba, závist, zášť, strach a svár“ nielen že v našej spoločnosti nepominuli, ale sa až zhubne rozbujneli.
Pre majetok nenávidí brat brata, sused susedovi závidí ešte aj slnko, ktoré mu do obloka denne svieti o hodinu dlhšie, mnohí majú strach z hroziacej straty zamestnania, rôzne hádky a vulgárne nadávky počuť nielen spoza steny od susedov v paneláku, ale dokonca aj počas priamych televíznych prenosov z parlamentu. Je zarážajúce, že jeden druhému dokáže závidieť ešte aj vdovecký či invalidný dôchodok, pár eurový vianočný príspevok, možnosť bezplatného cestovania vlakom, …
„Tej sa to žije, keď popri plate dostáva aj dôchodok po nebohom mužovi“, „Sused dostáva invalidný dôchodok a pritom vôbec nevidno, že by bol nejaký invalid“, „Čo ja mám z toho, že študenti môžu vlakom cestovať bezplatne, keď ja už do školy nechodím“, … Mnoho podobných výrokov som si v poslednom čase vypočul nielen na ulici, v obchode či autobuse, ale aj z úst telefonujúcich do rôznych kontaktných rozhlasových relácií. Že spomínaná vdova musí sama vychovávať dve malé deti, že choroba, ktorú navonok nevidieť, môže byť často závažnejšia i bolestivejšia ako rôzne viditeľné postihnutia, že dotyčný človek síce nárok na bezplatné cestovanie vlakom nemá, no jeho neter či dokonca mladší brat áno, to už nikoho zo závistlivcov nezaujíma.
Modlime sa preto spolu s Martou Kubišovou i naďalej : „… zloba, závist, zášť, strach a svár, ty ať pominou …“. Pravdepodobne to nepomôže, ale pieseň je to pekná.