Populácia starne. Pribúda dôchodcov. Mnohí z nich sa dožívajú relatívne vysokého veku. Rodí sa však málo detí. O pár desaťročí nebude mať na dôchodcov kto robiť. Štát nebude mať peniaze na vyplácanie dôchodkov. Takéto a im podobné vyjadrenia počuť takmer denne z úst politikov i ekonómov.
Postupne musíme zvýšiť vek odchodu do dôchodku. Musíme zvýšiť počet odpraco-vaných rokov potrebný na získanie nároku na starobný dôchodok. Takéto sú nimi navrhované riešenia. Takéto sú riešenia navrhované ľuďmi „zabetónovanými“ na luk-ratívnych pracovných miestach v štátnej správe, ľuďmi pracujúcimi na vrcholných manažérskych pozíciách v súkromných firmách či bankách, ľuďmi, ktorí už potrebný počet rokov zväčša odpracovaný majú a napriek tomu sa svojich pozícií chcú zubami – nechtami držať hádam až do smrti. Uvoľniť svoje pracovné miesta mladším, nezamest-naným a mnohokrát vzdelanejším i schopnejším ľuďom však takýmto politikom či ekonómom ani nenapadne, rovnako ako im ani nenapadne, že v dnešnej dobe, keď ani väčšina pracujúcich nemá istotu, že o svoju prácu o pár týždňov či mesiacov nepríde, odpracovať 30 či 35 rokov potrebných na získanie nároku na plný starobný dôchodok ( bez ohľadu na to, aká vysoká či nízka bude jeho suma ) bude pre veľkú časť ľudí takmer nemožné. Čo bude s ľuďmi, ktorí síce dovŕšia dôchodkový vek, nárok na plný starobný dôchodok však mať nebudú ? Čo bude s tými, ktorí na starobný dôchodok nárok mať budú, no štát im ho nebude mať z čoho platiť ?
Všetky spomínané problémy majú jednoduché riešenie. Štát musí všestranne podpo-rovať mladých ľudí, motivovať ich k založeniu rodiny, vytvárať podmienky na to, aby mohli pracovať a kvôli existenčným problémom nebáli sa na svet privádzať deti. Čím viac detí, čím viac pracujúcich ľudí, tým viac finančných prostriedkov v Sociálnej poisťovni a tým menej otáznikov súvisiacich s budúcimi starobnými dôchodkami.